Bola sobota, ako vždy na dedine práca okolo domu, poobede futbal (robil som aj trénera našim deťom) a potom som sa so snúbenicou mal stretnúť s kamarátmi, ktorí nás chceli pozvať na ich svadbu. Dohodli sme sa, že po futbale prídem za nimi. Ako som prechádzal mestom, videl som, ako istí “podgurážení spoluobčania“ skáču a strašia ľudí, ktorí zo strachu schádzajú z chodníka na cestu, kde na nich trúbia autá. Nedalo mi to a odstavil som auto na krajnici a jasne som im ukázal, že takéto správanie je neprípustné. Potom, keď sa zdalo, že sa upokojili, pokračoval som v jazde ďalej. Chcel som sa presvedčiť, že naozaj idú domov, preto som zastavil na najbližšom parkovisku a čakal. Keď dlhšie nešli, rozhodol som sa vystúpiť a ísť im oproti. Videl som však, že pokračujú a “skáču“ do ďalších starých ľudí, preto som zavolal políciu a bežal k nim. Chcel som im ukázať, že nie sú v prevahe, že sa ich nebojíme. Keď som prišiel bližšie, jeden z nich podišiel ku mne, hlava na hlavu a kričal, aby som ho udrel. Vedel som, že tým chce vyprovokovať bitku, preto som mu len pokojne povedal, že ho neudriem a ak je taký frajer, nech so mnou počká na policajtov, ktorým som už volal. V tom išiel okolo autom kamarát, bratov spolužiak, zastavil a prišiel ku mne.

Zrazu som pocítil akési vnútorné napätie, veľkú bolesť hlavy a napínalo ma. Veľmi sa mi točila hlava, takže som nevedel ani stáť. Prišla sanitka, pomohli mi nastúpiť. Vtedy prišla moja snúbenica, niečo sa ma pýtala, no už som zreteľne nevedel odpovedať a viac si už na nič nepamätám.

Prebudil som sa o niekoľko dní v nemocnici, kde som potom strávil ešte takmer 4 mesiace. Denne za mnou chodila snúbenica, mama a bratia, veľmi často kolega s manželkou, ktorý je kňazom – mazal ma olejom sv. Charbela a dával sv. Eucharistiu, čo mi bolo posilou do ďalších dní. Navštevovali ma aj otcove sestry (zdr. sestry), pán riaditeľ (tiež kňaz) a na návštevu prišli aj budúci svokrovci, kolegovia a žiačky (ktorým som bol aj prvýkrát triednym učiteľom). Keď som už bol schopný ako-tak komunikovať, dozvedel som sa, že som bol veľmi vážne chorý. V hlave mi praskla cieva, prekonal som masívne krvácanie do mozgu – náhlu cievnu mozgovú príhodu (NCMP), kómu, skolaboval som – museli ma oživovať, dýchali za mňa prístroje, pridružil sa zápal čriev, zápal pľúc, zápal pankreasu. Život v nemocnici bol tiež poriadne napínavý. Zažil som smrť pacienta, útok pacienta vreckovým nožom na sestričku (našťastie sa nič nestalo), museli sme odložiť moju plánovanú svadbu, keďže som bol ešte v nemocnici… Po prepustení z nemocnice som absolvoval rehabilitácie v Šaci a v NRC Kováčová. Mal som veľmi dobré fyzioterapeutky, za čo im aj všetkým lekárom a sestričkám ďakujem. Mám okolo seba veľmi dobrých ľudí, o čom som sa mohol aj teraz, v čase choroby, utvrdiť. Na základe odporúčaní som sa rozhodol absolvovať aj rehabilitačný pobyt v ADELI Medical Centre v Piešťanoch. Verím, že aj vďaka ďalšej intenzívnej rehabilitácii budeme môcť so snúbenicou čo najskôr vybrať nový dátum svadby a taktiež sa budem môcť vrátiť do práce. Rehabilitačný pobyt v ADELI však poisťovňa neprepláca a je veľmi nákladný. Vopred vám všetkým, ktorí sa rozhodnete pomôcť, ďakujem za každú modlitbu a finančný dar.

Erik Adam