Tehotenstvo so Sophinkou som prežívala celkom v poriadku. Prišiel deň, keď sa malá pýtala na svet a vtedy začali, napíšem že „starosti“. Odtiekla mi plodová voda a smola bola, že bol deň pred Silvestrom. Bez plodovej vody ma nechali štyri dni. Že vraj voda sa dotvára. Čakali na spontánny pôrod. Strach a bezmocnosť so mnou lomcovali, presne si spomínam na tie pocity, keď píšem tieto slová. Nie je nič horšie, ako strach o dieťa. Tri dni od narodenia Sophi začala mať kŕče. Začal kolobeh vyšetrení, ihiel a veľkej bolesti, čo si to moje maličké muselo zažiť, a to bola len chvíľku na svete. Po desiatich dňoch konečne doma, s liekmi na potlačenie kŕčov. Dlho sme sa však netešili. Kvôli neharmonickému vývinu sme začali chodiť na rehabilitačné pobyty, na pár dňové pobyty do nemocníc a stále dookola. Cvičili sme Vojtovu metódu teraz cvičíme na lopte, motivujeme ju, robíme orofaciálnu stimuláciu a neustále sa jej venujeme.

Sophinka už je školáčka. Nakoniec jej bola určená diagnóza: DMO aj psychomotorická retardácia a tento rok jej diagnostikovali aj epilepsiu. Ďalšia rana, ktorá nás zasiahla. Nič nám neostáva len bojovať. Ale nikdy ani jeden deň neľutujem, že ju mám. Konečne v troch rôčkoch sa nám sama posadila, točila sa okolo vlastnej osi, mala záujem o všetko, čo je vôkol nej. Teraz, keď má už šesť sa naučila pohybovať na zadočku, má lepšiu pozornosť a je veľká beťárka. Máme z nej obrovskú radosť. A veľmi ju milujeme. Už len tie nôžky naštartovať, nech začne na nich cupitať. Preto píšem vám –dobrí ľudia – pomôžte nám s financiami, lebo musíme pravidelne rehabilitovať a tieto rehabilitačné pobyty sú veľmi finančne náročné. Nečakáme zázraky, ale každý pobyt a pomoc odborníkov jej pomáha k lepšej kvalite života. Každý krôčik, hoc aj maličký, pre nás znamená veľa.

Ďakujeme Vám všetkým. Sophinka a jej rodina.