Po druhom povinnom očkovaní sa všetko zmenilo. Ako plynuli dni po očkovaní v polovici januára 2018, Tobiáško postupne prestával reagovať na naše hlasy, nepozeral sa na nás, nezaujímali ho viac hračky, prestal sa pretáčať, džavotať si, usmievať sa a smutne ležkal pozerajúc sa kamsi do neznáma. Neskôr sa u neho objavili nešpecifické zášklby telíčka a po návšteve neurológa a následnej hospitalizácii mu bol diagnostikovaný závažný druh epilepsie a s ňou súvisiaci regres vo vývoji, pozastavený psychomotorický vývoj a zároveň v dôsledku epileptických záchvatov poškodenie očí, atrofia zrakového nervu. Po náročnej hormonálnej liečbe sme si z nemocnice priniesli malého chlapčeka, ktorý sa vplyvom epileptických záchvatov a liekov na seba nepodobal nielen psychicky, ale ani fyzicky. Ale i v tomto stratení nám náš malý Tobiáško ukázal, že chce bojovať, že sa nevzdá a tým dodával silu i nám všetkým okolo neho.

Po zastabilizovaní zdravotného stavu sme začali s Tobiáškom rehabilitovať, kedy už po niekoľkých terapiách bolo vidieť prvé pokroky. Malý krátky úsmev, natiahnutie ručičky nesmelo za hračkou v kočíku. Pre nás to znamenalo neskutočný posun vpred, dodávalo nám to nádej, že Tobiáško to všetko zvládne. Dnes je už 1,5 ročný chlapček, mentálne a pohybovo však na úrovni malého bábätka. Je sledovaný vo viacerých špecializovaných ambulanciách. Hľadáme stále nové možnosti liečby, chodíme na vyšetrenia do zahraničia, konzultujeme jeho zdravotný stav s odborníkmi, veľa rehabilitujeme, cvičíme, absolvujeme mnohé terapie a je vidieť, že tá snaha má zmysel, pretože Tobiáško pomaličky napreduje, nevzdáva sa a stále bojuje.

Tobiáško má veľkú šancu vyhrať svoj boj. Uvedomujeme si, že teraz je ten najvhodnejší čas dohnať stratené, opraviť pokazené, keďže mozog sa stále vyvíja, je plastický a vie si znovu naprogramovať poškodené vzorce, nájsť si nové cesty, len mu to treba denne a hlavne správne ukazovať.

Sme veľmi radi, že sme mali to šťastie a mohli sme sa i my stať súčasťou jednej veľkej ADELI rodiny. Tobiáško svoju prvú zaslúženú ADELI medailu dostal práve v čase svojich prvých narodenín. Od toho času urobil veľké pokroky, aj vďaka pravidelným opakovaným rehabilitáciám a ja viem, že som Tobiáška zverila do dobrých rúk ADELI tímu, ktorí sa počas našich pobytov o neho vzorne starajú.

Žiaľ, bez finančnej pomoci sa nám len veľmi ťažko darí dopriať mu takú špeciálnu starostlivosť akú by potreboval, preto by sme Vás chceli veľmi pekne poprosiť o pomoc a príspevok, aby mohol absolvovať ďalšie intenzívne pobyty v ADELI Medical Center v Piešťanoch, ktoré mu tak pomáhajú. My všetci okolo neho veríme, že náš malý bojovník skôr či neskôr vďaka tomu všetko doženie, že sa začne hrať s hračkami, že si raz sám sadne, začne loziť a raz sa po svojich vlastných nohách rozbehne za nami s úsmevom na tvári a povie mama, tata. Tobiáško je síce malý chlapček, ale jeho najväčšia výzva života je práve teraz a tu. My Vám za Vašu pomoc v jeho boji za zdravie zo srdca ďakujeme!

Tobiáško a maminka Katka